Marek z Aviana

sa narodil v roku 1631 v Aviane/Friuli
zomrel v roku 1699 vo Viedni

Nový blahoslavený z kapucínskej rehole

Kapucín Marek z Aviana patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti náboženského a politického života 17. storočia. Má nám však muž, ktorý žil pred viac ako 300 rokmi, v dnešnej modernej dobe čo povedať? Že áno, to nám dosvedčuje krátky pohľad na jeho život.
Karol, tak sa volal krstným menom, sa narodil 17. novembra v roku 1631 v Aviane, malom mestečku severotalianskej oblasti Friuli. Snáď je to hra osudu, že Aviano je dnes vo svete známe ako veľká letecká základňa vojsk severoatlantického paktu NATO. Karol bol druhým dieťaťom majetnej rodiny Christofori. Jeho detstvo bolo poznačené hrozbami tureckých vojenských vpádov. Turecká okupácia z roku 1499, pri ktorej padli tisíce ľudí a iní boli odvlečení do otroctva, ešte nebola vymazaná z pamäti ľudí, a už tu boli nové zvesti o ďalších hrozbách, vojnách a dobytých územiach pod tureckou nadvládou. Táto atmosféra hrozieb poznamenala na celý život mladého Karola Christofori.

Dozrievanie

Rodičia poslali malého chlapca do jezuitského kolégia v Gorizii. No Karol, vyprovokovaný správou o tureckom vpáde na ostrov Candia, ako 17-ročný tajne opúšťa kolégium, aby narukoval do boja proti Turkom. Jeho mladícka, nerozvážna túžba po hrdinstve však čoskoro skončila: vyčerpaný a vyhladovaný sa dostal iba do mestečka Capo v Istrii, kde sa ho ujali kapucíni, dali mu najesť a zakrátko ho poslali domov k rodičom.
Onedlho, v roku 1648, sa rozhodol vstúpiť do rehole kapucínov, kde prijal rehoľné meno Marek - tak sa volal i jeho vlastný otec. Ako Marek z Aviana sa mal neskôr stať známym po celej Európe. Ale do tej doby bolo ešte ďaleko. Po ukončení prísneho noviciátu zložil svoje prvé - dočasné - sľuby a bol preložený do kláštora Arzignano. Niekoľko rokov tu žil v chudobe a utiahnutosti a väčšinu času venoval modlitbe. Navonok pôsobil - podľa zachovaných svedectiev - "mierne zaostalo", vykonával iba ručné práce, aj to nie veľmi šikovne. Napriek tomu bol 18. septembra 1655 vysvätený na kňaza. Oficiálne však nebol uznaný za dostatočne vzdelaného na to, aby mohol pôsobiť i ako kazateľ a spovedník. Bol takzvaným "simplexpátrom" - t. j. kňazom, ktorý mohol iba slúžiť sväté omše, žehnať a zbierať almužnu.
Návšteva generálneho predstaveného pátra Fortunata z Cadore priniesla však nečakaný zvrat v živote pátra Marka. Na pátra generála, ktorý sa pri oficiálnej vizitácii rozprával s každým bratom jednotlivo, zapôsobil tento mladý kňaz tak výnimočne, že sa neprestával diviť nad bohatstvom jeho ducha a prívetivej povahy. Navrhol, aby bol Marek poslaný na ďalšie štúdim: Tri roky filozofie a štyri roky teológie. Marek zostal však naďalej utiahnutým a tichým kňazom. Zachovalo sa pomenovanie, ktorým ho jeden z jeho profesorov vtedy nazýval: "dobrý páter Marek".

Talentovaný kazateľ

V roku 1664 - páter Marek mal práve 33 rokov - mu bol udelený kazateľský dekrét. Od tohto okamihu sa začal prejavovať k veľkému obdivu všetkých jeho neobyčajný a charizmatický kazateľský talent. Dlhé roky pokorného života v tichosti a v modlitbe začali prinášať zrelé ovocie. Či kázal v nejakom malom mestečku alebo v bohatých Benátkach, a či v akademicky vzdelanej Padove: v protiklade k súdobým typickým barokovým kazateľom hovoril jednoducho, sústredil sa vždy na to, čo je podstatné a dôležité, s úmyslom napomôcť zlepšeniu životných podmienok a celkovo obohatiť svojich poslucháčov. Generálny predstavený páter Bernardín z Arrezza, ktorý si vypočul jednu z jeho kázní, poznamenal: "Takto by sme mali kázať i my!" - V roku 1676 mal páter Marek slávnostnú kázeň v dóme z Altamury v južnom Taliansku. Zvesti o jeho kazateľskej schopnosti sa už dostali teda až na druhý koniec Apeninského polostrova.

"Divotvorca storočia"

V roku 1676 sa udiala rozhodujúca udalosť: 15. augusta kázal páter Marek v šľachtickom dobročinnom ústave San Prosdocimo v Padove. Sestry ho prosili, aby im prišiel kázať i 8. septembra a aby pri tej príležitosti udelil požehnanie sestre Vincencii, ktorá už 13 rokov ležala pripútaná na lôžko. Po kázni sa modlil so sestrami loretánske litánie, a potom pozdravil chorú a povzbudil ju niekoľkými slovami. Nato jej udelil požehnanie. Chorá zrazu vykríkla: "Som uzdravená!" Na požiadanie pátra Marka vstala, zišla dolu a vystúpila hore po schodoch. Páter Marek využil momentálny chaos a nenápadne sa vytratil spomedzi sestier. Uzdravenie chorej sestry bolo úplné a trvalé. Od tohto okamihu uskutočnil páter Marek mnohé uzdravenia v celom Taliansku a neskôr i v iných krajoch strednej Európy. Mnohé známe a vysokopostavené osobnosti vtedajšej doby patrili k uzdraveným prostredníctvom pátra Marka. Uzdravenia sú spoľahlivo zdokumentované a niekoľko pod prísahou uverejenených výpovedí sa nachádza v dostupných archívoch. "Malá knižka zázrakov" z Mníchova obsahuje 391 uzdravení potvrdených špeciálnou komisiou.
Cirkevnej vrchnosti bol zo začiatku zázračný uzdravovateľ podozrivý, preto bol často prekladaný z jedného kláštora do iného. Napriek tomu bol naďalej pozývaný ako kazateľ a neustále vyhľadávaný množstvom ľudí. Pápež Inocent XI. ho vtedy pomenoval "divotvorcom storočia".

Apoštol úprimnej ľútosti

Jemu samému však nestačilo len telesné uzdravenie. Chcel hlavne, aby sa uzdravila tiež duša, teda išlo mu o celkové uzdravenie človeka. "Zmierte sa s Bohom, a potom proste o čokoľvek, i o zázrak, a Boh vám ho v jeho nekonečnej dobrotivosti splní" - zvykol často hovorievať. Tak sa stal apoštolom úrpimnej ľútosti, obrátenia a zlepšenia kvality životných podmienok ako výsledku lásky k Bohu. Páter Marek vymyslel zvláštny úkon, ktorý ľudia rozširovali na malých letákoch. Vyzýval poslucháčov k tomu, aby nahlas spoločne vyslovovali ľútosť a zároveň i predsavzatie k náprave života. Marek predriekal slová a jeho poslucháči ich po ňom opakovali. Dokumenty z tej doby svedčia o tom, ako sa veľké zhromaždenia ľudí aktívne zapájali do tejto činnosti: bili sa v prsia, ronili úprimné slzy pokánia a volali k Bohu.
Páter Marek pôsobil najskôr v Taliansku. Až v roku 1680 dostal po prvýkrát od svojich najvyšších predstavených, na základe mnohých pozvaní panovníkov a politikov, povolenie cestovať do nemecky hovoriacich krajín. Začiatkom mája prišiel do Bozenu, kde sa konal práve trh, a jeho požehnanie spôsobilo nevídané divy. Chýr o ňom sa niesol široko-ďaleko ponad Alpy. V Innsbrucku sa na jeho zásah uzdravil od veľkej bolesti chodidla vojvoda Karol z Lothringenu. Tento vojvoda sa neskôr, v roku 1683, významne spolupodieľal na oslobodení Viedne z tureckého obliehania. Z Innsbrucku cestoval páter Marek ďalej do Mníchova. Všade sa za ním hrnuli obrovské zástupy ľudí - 30 až 50 tisíc ľudí nebolo ničím výnimočným. Vyčerpaný, s poranenou nohou a bolesťami žalúdka, sa vrátil naspäť do Talianska. Celú cestu absolvoval, tak ako to bolo v kapucínskej reholi zvykom, peši.
Avšak v tom istom roku musel znovu odísť na sever: salzburgský arcibiskup si vyprosil v Ríme návštevu pátra Marka v Salzburgu. Zo Salzburgu cestoval loďou po Dunaji do Linzu. Tam sa po prvýkrát stretol s cisárom Lepoldom I. (Habsburgským), s ktorým ho údajne pojilo až do smrti hlboké osobné priateľstvo. Cisár bol inteligentný, vzdelaný, jemný a hlboko veriaci človek - chýbala mu však energia a rozhodnosť. Marek si však dovolil na adresu svojho cisárskeho priateľa vysloviť kritickú poznámku - neprikrášlenú pravdu: "Všetko by bolo úplne ináč, keby ste sa naučili hovoriť: CHCEM!" Otvorene a verejne karhal nešváry v štátnej správe a nespravodlivosti v oficiálnych súdnych rozsudkoch. Prorockým a silným slovom upozorňoval na blížiacu sa katastrofu, ktorá bude vraj oveľa horšia ako mor, ktorý postihol Viedeň v rokoch 1679
- 1680. Cisár je však slabý. Nuncius Buonvisi píše: "V dôsledku ľahkomyseľnosti cisára v otázke rozsudkov, a jeho náchylnosti počúvať najhoršie rady jeho ziskuchtivých ministrov, sa treba obávať, že sa hrozivá prognóza splní." - Ešte v tom istom roku putuje Marek cez Bavorsko a nemecké krajiny až ku Kolínu a Düsseldorfu - všade ho pritom sprevádzajú obrovské davy ľudí. Po všetkých útrapách sa vracia v novembri peši naspäť do Talianska. Vo februári 1681 má sériu pôstnych kázní v Benátkach, ktoré sa pod jeho slovom doslova premenili na "obrátené starozákonné mesto Ninive."
Na žiadosť pápeža sa vybral Marek ešte v roku 1681 znovu na cesty, tentokrát smerom do Holandska. Vo Francúzsku bol však na rozkaz kráľa Ludvíka XIV., ktorému sa kazateľská činnosť P. Marka na jeho území nepáčila, vzatý do väzby, naložený na voz sena a za prísneho dozoru odtransportovaný do Belgicka.
V roku 1682 prišiel páter Marek konečne do Viedne, kde viedol nekonečne dlhé rozhovory s cisárom. Pred návratom do Talianska, 2. júla, sa konala v Stephansdome rozlúčková slávnosť. Nával ľudí bol však tak veľký, že celá slávnosť sa musela konať vonku na ulici Graben pred sochou Najsvätejšej Trojice, ktorá bola vtedy z dreva. Páter Marek hovoril dôrazne a veľmi prísne: "Viedeň, Viedeň, obráť sa, lebo ináč ťa čaká ešte oveľa prísnejší trest ako bol mor v roku 1679!"

Turci prichádzajú

A vskutku - búrlivé mraky nad Viedňou sa začali pomaly zaťahovať. Vezírovi Karovi Mustafovi sa podarilo v jeho veľkom tureckom kráľovstve znovuoživiť myšlienku po svetovej moci a nadvláde. Vybudoval obrovskú armádnu mašinériu, s ktorou sa vybral dobývať západný svet. Vo vnútri rakúsko-uhorskej monarchie sa situácia zároveň zhoršila, lebo maďarskí rebeli, podporovaní francúzskymi šľachticmi, sa spolčili s Osmancami. Okrem toho rástla obava z toho, že nevyspytateľný francúzsky kráľ Ludvík XIV. vrazí v rozhodujúcej chvíli dýku do chrbta monarchie. - S veľkou námahou sa podarilo pápežovi vybudovať alianciu cisára s panovníkmi z Bavorska, Lotrinska, Saska, Benátok a poľským kráľom Jánom Sobieskim. Medzitým však postupovali turecké vojská hlbšie do vnútrozemia strednej Európy. Podľa odhadov mala celá turecká armáda asi 150 tisíc vojakov, zatiaľ čo vojská kresťanských spojencov sa mohli spoliehať iba na 40 tisíc ozbrojených mužov. Sultán poslal cisárovi a poľskému kráľovi provokujúci list: "Mojím úmyslom je zmocniť sa vášho územia. Privediem so sebou 13 kráľov s vojakmi, jazdcami a pešiakmi, aby som rozdrvil vašu bezvýznamnú zem. Predovšetkým ti ale nariaďujem, aby si ma čakal vo svojej rezidencii, kde ti odseknem hlavu!" - psychologický vojenský nátlak…
V júli 1683 bola Viedeň zo všetkých strán obkľúčená, odrezaná od sveta a až do septembra nemilosrdne plienená. Začiatkom septembra sa hovorilo: Mesto leží v agónii. Vojská kresťanských spojencov, ktoré boli v neporovnatelnej menšinovej nevýhode, sa blížili k Viedni príliš pomaly, pretože sa navzájom medzi sebou hašterili a chýbala im správna motivácia a odvaha. V tejto nanajvýš bezútešnej situácii bol zrazu na žiadosť pápeža Inocenta XI. a rakúskeho cisára Leopolda I. povolaný páter Marek. 4. septembra 1683 sa zúčastnil na vojnovej porade v Tullne pri Viedni. V poslednej chvíli - o pät minút dvanásť - sa mu podarilo uzmieriť rozhádaných vojvodov a naliehavo vyzýval k čo najrýchlejšiemu boju. Neskôr napísal cisárovi : "Podarilo sa mi rozhodnutie k boju urýchliť najmenej o desať dní. Keby toto rozhodnutie prišlo o päť dní neskôr, padla by Viedeň definitívne do rúk nepriateľa."

Oslobodenie Viedne

8. septembra sa konala na Tullnskom poli slávnostná bohoslužba pre hlavné vojsko spojencov. Kráľ Sobieski napísal o tejto bohoslužbe svojej žene: "Včerajší deň sme prežili v modlitbe. Páter Marek z Aviana nám udelil požehnanie… Z jeho rúk sme prijali Sviatosť oltárnu. Mal pre nás neobyčajne výrečnú kázeň. Pýtal sa, či dôverujeme v Boha a na náš jednoznačný súhlas nás nechal spolu s ním niekoľkokrát opakovať: Ježiš, Mária! Ježiš, Mária! Slúžil omšu a pomazal nás olejom. Je to skutočne Boží muž, vzdelaný a bez pretvárky…" Ked doslúžil omšu, šiel od jedného oddielu k druhému, všetkým vlieval dôveru a istotu. Všetci, dokonca i protestanti, sa cítili jeho príchodom povzbudení a modlili sa spolu s ním. 
Ráno 12. septembra slúžil páter Marek na Kahlenbergu znovu svätú omšu, pri ktorej miništroval kráľ Sobieski a jeho syn. Slová a ešte viac jeho neochvejná viera, ktoré vyžarovali z jeho osobnosti, enormne posilnili odvahu a rozhodnosť počtom oveľa menšieho vojska. A tak sa začala pamätná bitka, ktorá sa stala v dejinách zrejme rozhodujúcou pre budúcu tvár Európy a zároveň vzala Turkom nimbus neporaziteľnosti. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou: kresťanským spojencom sa podarilo poraziť obrovskú prevahu Turkov, ktorí v panickom úteku smerom do Maďarska opustili svoje stany so všetkým, čo mali, aj čo narabovali. Počas celého dlhotrvajúceho boja stál páter Marek na jednom kopci a v neustálej vnútornej modlitbe zvieral a dvíhal svoj kríž tým smerom, kde hrozilo najväčšie nebezpečenstvo.
Výkriky radosti nad oslobodením boli neopísateľné. Víťazstvo bolo skutočným zázrakom, o tom bol presvedčený i páter Marek. Keď sa však vodcovia spojeneckých vojsk odobrali k slávnostnému Te Deum do Stephansdomu, utiahol sa páter Marek do kapucínskeho kostola a modlil sa za duše padlých obetí - kresťanov i moslimov.

Svetlo a tieň posledných rokov

Uchlácholená víťazstvom sa Viedeň utápala v podnapilom rúšku osláv a zábav. A pritom sa akosi pozabudlo na to, že by sa mala využiť situácia zdecimovaného tureckého vojska a oslobodiť i Balkánsky poloostrov, ktorý bol stále pod ich nadvládou. Kresťanskí spojenci na to zabudli a i keď sa pokúšali o vyhnanie Turkov z iných obsadených území, konali to len s polovičným zápalom a ťahalo sa to celé roky.
Na žiadosť pápeža pôsobil Marek v nasledujúcich rokoch ako apoštolský misionár, diplomat a vojenský kňaz. Napriek dlhotrvajúcim blokádam zo strany Francúzska sa mu podarilo zorganizovať kresťanské vojská na oslobodenie Balkánu. Jeho niekoľkoročné cesty na miesta vojenských konfliktov v Maďarsku stáli zdravotne podlomeného a vyčerpaného Marka mnoho síl. "Boh mi pridelil túto úlohu k službe kresťanom. Podriadim sa jej, i keby ma to málo stáť život" - zdôveril sa raz svojmu cisárskemu priateľovi Leopoldovi I. 
Jeho ročný rytmus vyzerá takto: adventné a pôstne kázne v Taliansku; žiadosť cisára rímskym predstaveným o účasť a kázeň pátra Marka, rímsky súhlas, Marek cestuje do Viedne na porady s cisárom, putuje ďalej za vojakmi do Maďarska, na jeseň sa vracia späť do Viedne, aby o všetkom informoval, a potom sa vracia do Talianska. - Popritom treba obdivovať jeho odvahu a praktický talent, s ktorými všetko zvláda. Situácia v cisárskom vojsku bola žalostná, ba priam škandalózna. Časť úryvku z jedného jeho dopisu hovorí za všetko: "Koniec týmto nespravodlivostiam na úkor nevinných chudobných, ich potu a ich krvi! Vami neustále vyhľadávaná pompéznosť v obliekaní, koňoch, psoch a iných márnotratnostiach a vaše bujaré hostiny volajú rovno do neba! Vinníci musia byt nekompromisne potrestaní a nevinní prepustení na slobodu. Platy ministrov a dvoranov musia byť znížené, lebo patria tým, čo pracujú, a takým vojakom, ktorí si na svoj žold zarábajú krvou a vlastným životom, zatiaľ čo vy sa na všetko iba lakomíte a nedoprajete im ani len každodenný chlieb!"
V roku 1686, tri roky po bitke pri Viedni, sa konečne podarilo oslobodiť i Budapešť. Pritom zachránil páter Marek 800 porazených Turkov pred masakrom.
V roku 1686 bol konečne oslobodený i Belehrad, bez toho, aby bolo toto víťazstvo dodatočne využité a to sa skoro vypomstilo. V roku 1690 padol Belehrad znovu do rúk Turkov; na západe sa chovali stále nepriateľsky voči rakúsko-uhorskej monarchii Francúzi. A tak sa stalo, že v roku 1697 stál sultán Kara Mustafa II. s obrovskou armádnou inváziou znovu v Maďarsku. Panika vo Viedni! Cisár píše v obrovskej stiesnesnenosti: "Otče, sme stratení! Ak Turci nedorazia ešte tohto roku do Viedne, tak len preto, že leto prišlo skôr ako obyčajne. A ja nemám žiadne peniaze… som opustený!" Znovu sa ponáhľa Marek do Viedne. Postará sa o to, aby skorumpovaní vojenskí velitelia boli zosadení a búriacim sa vojakom bol vyplatený chýbajúci žold. Potom zorganizuje vo Viedni veľkú mariánsku slávnosť pred zázračným obrazom z Kaló, ktorý sem priniesli z Maďarska. - Vtom však prichádza radostná zvesť o prekvapivom víťazstve cisárskeho vojska pri Zente. Geniálny princ Eugen zo Savojska porazil s ešte stále sa búriacim vojskom 11. septembra 1697 tureckú armádu a natrvalo odvrátil hroziace nebezpečenstvo. - "Madona pátra Marka" zostala vo Viedni, kde je doteraz uctievaná ako "Maria Pötsch" v jednej z kaplniek v Stephansdome.

Požehnaný odchod

Hoci páter Marek v dôsledku fyzických i psychických štrapácií zostarol a jeho zdravie bolo podlomené, naďalej cestoval každý rok do Viedne, aby tak mohol vyjednávať medzi cirkvou a viedenskou vládou - pápežom a cisárom.
Poslednýkrát cestoval v jednej delikátnej záležitosti do hlavného mesta monarchie v roku 1699. Nedoprial si skoro žiaden odpočinok. Jeho vyčerpané telo však už nevládalo ďalej, veľmi vážne ochorel. Dňa 12. augusta prijal s veľkou uzobranosťou sviatosť chorých a obnovil si rehoľné sľuby, ktoré poznačili celý jeho život. Z tohto sveta odišiel 13. augusta 1699 o 11. hodine v prítomnosti cisára a jeho manželky, ktorým ešte stihol dať požehanie. 
17. augusta bol v prítomnosti cisára a celého dvora slávnostne uložený do kláštornej hrobky v čo najväčšej blízkosti cisárskej hrobky. V roku 1703 boli jeho pozostatky prenesené do pravej postrannej kaplnky kapucínskeho kostola, kde sa v novo upravenom hrobe nachádzajú dodnes.
Jeho beatifikačný proces - s rôznymi prestávkami - sa započal v roku 1912. Za blahoslaveného bude oficiálne vyhlásený 27. apríla 2003 na svätopeterskom námestí v Ríme.

Vráťme sa k otázke zo začiatku tohoto článku: Čo nám má povedať dnes tento muž zo 17. storočia?

Jeho život a konanie nám odkazujú:
- že modlitba a duchovný život sú i dnes korene, z ktorých vyrastá sila a pevnosť,
- že i dnes celkové uzdravenie človeka pochádza z jeho stredu, skrze jeho mier s Bohom,
- že si práve dnes máme položiť otázku - bez toho, aby sme kritizovali iné kultúry - čo pre nás znamená kresťanská a európska identita.

Viac o živote a diele pátra Marka z Aviana nájdete v knihe "Marek z Aviana - zvestovateľ jednotnej kresťanskej Európy". Kniha vyšla v nemčine v roku 1999 vo vydavateľstve provincialátu viedenských kapucínov. Cena: 11 Euro + poštovné.
Adresa: Kapuzinerkloster, Tegetthoffstr. 2, 1010 Wien, Austria. 
(Tel.: 01/512 68 53) Email: provwien@ins.at

Autor: P. Erhard Mayerl, exprovinciál viedenskej kapucínskej rehole
Preklad: Peter Žaloudek, Viedeň